Prírodná rezervácia Bezedné
Bezedné, miesto opradené povesťami o stratenom dobytku, ktorý sa prepadol v hlbokom močiari. Tajomný jelšový les, pritom každému rovno na očiach – stačí sa pozrieť z okna vlaku idúc z Malaciek, tesne pred tým, než začne brzdiť do stanice Plavecký Štvrtok. Po ľavej strane, treba dodať. Na jar žltým záružlím bohato zakvitnutý jelšový les, cez leto temný, plný žiab a komárov a na jeseň pestrofarebný, ako všetka okolitá príroda.
Flóra a rastlinstvo tejto lokality natoľko zaujali malackého rodáka, dr. Eduarda Krippela (*1929), že o nej napísal rozsiahlu štúdiu a následne niekoľko ďalších článkov. Tie sa stali odborným podkladom pre vyhlásenie štátnej prírodnej rezervácie, 21. augusta 1964. O význame dr. Krippela, botanika, fytogeografa a špecialistu na vývoj vegetácie po ústupe ľadovej doby (postglaciálu) raz určite uverejníme samostatnú informáciu, nakoľko sa prírode a lesom Záhoria venoval systematicky od roku 1954 až do smrti v roku 1992.
Z prírodovedného hľadiska predstavuje Bezedné excelentnú ukážku lesa, ktorý ešte na začiatku stredoveku tvoril na Záhorí celkom pravidelne sa opakujúci biotop. Rozľahlé močiare napájané z podzemných prameňov, alúviá prítokov Moravy aj rieka samotná, ktorá meandrovala na širokom území, zaplavovala ho a udržiavala v krajine vlhkosť. Z jej obnažených brehov vietor odnášal jemný piesok a v podobe dún ho po tisícročia vŕšil okolo mokradí. Tak vznikala pestrá a prirodzená mozaika borovicových, dubových, hrabových a jelšových lesov, ktorých logiku narušil až človek – odlesňoval, vysúšal svoje polia, budoval hrádze. Minulosť Záhoria na základe peľových analýz z usadenín rašelinísk odhalil svetu práve dr. Krippel.
Posledné zvyšky lesov treba chrániť ako pamätníky prírody aj ako posledné útočisko pre flóru a faunu, ktorá je na tieto biotopy naviazaná. Mäsožravá rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia) tu kedysi mala izolovanú lokalitu. Či prežije je otázne.
Zo živočíchov je pozoruhodný výskyt drobnej rybky blatniaka tmavého (Umbra krameri). Bezedné je taktiež miestom, kde si svoje zuby opätovne skúša aj bobor (Castor fiber). Ani čoby chcel konkurovať domácim usadlíkom z blízkej kolónie. Pre „štvrteckých Cigáňú“ je Bezedné a jeho blízke okolie zdrojom palivového dreva už celé desaťročia. Našťastie dobre vedia, že na kúrenie sa lepšie hodí živicou premastená borovica, než vlhká jelša, a tak vlastné jadro rezervácie zostáva viac-menej chránené. Občasný výrub jelšiam nevadí, pokiaľ je vodný režim stabilizovaný, jelša sa skvelo zmladzuje. Bohužiaľ, okolité lesy, ktoré sú na jeseň plné húb, si navyše domáci znečisťujú skládkami odpadu.
Skutočné ohrozenie tejto lokality ale predstavuje železnica. Už v roku 1891, rozdelil násyp trate pôvodne veľkú slatinnú jelšinu na dve časti. Spodná časť bola neskôr vyrúbaná a premenená na polia, zväčša neúrodné, dlhodobo zamokrené spodnou vodou. A tak v roku 1960 sa tam vykonala masívna meliorácia. Polia si polepšili, pokles spodnej vody asi o 1 meter však ohrozil jelšinu. Bolo treba vybudovať 2 betónové prehrádzky, aby sa vodu podarilo v lese udržať. Po rokoch sa vodný režim ustálil a rezervácii sa viac-menej darí.
Je tu ale jeden aktuálny problém. Železnice SR plánujú rekonštrukciu trate a jej prebudovanie na rýchlostný koridor. Čo to znamená sme videli pri rekonštrukcii trate medzi Pl. Štvrtkom a Zohorom – úplne odstránenie starého násypu, položenie betónových skruží na odvedenie vody z telesa trate. Nové betónové pätky pre stožiare. Výrub stromov a odstránenie vegetácie v šírke 10-15 metrov po obidvoch stranách trate, pretože pre pohyb mechanizmov je les prekážkou! Rekonštrukcia sa zastavila len pár desiatok metrov od rezervácie. Nateraz sa od zámeru odstúpilo a ŽSR riešia iné priority. Ale ak sa to raz bude realizovať, je s tým spojené aj vybudovanie cestného nadjazdu, ktorý by prechádzal v tesnej blízkosti rezervácie. Znamenal by nielen likvidáciu kolónie, ale asi aj rezervácie.
Zdroj: http://www.malackepohlady.sk
